Kapitola 2

31. 12. 2018

Vybehnem z domu a zamierim do neďalekého parku. Chodím tam behať prakticky každý deň. Pomáha mi to vyčistiť hlavu. Spoločnosť mi robí môj rhodesky ridžbek. Nikomu inému sa totiž behať nechce. Nuž čo. Nenútim ich. Pravidelný rytmus krokov mi pomáha usporiadať rozhádzané myšlienky. Momentálne mi víria v hlave ako včely v úli, keď doňho niekto strelí. Stručne povedané, v mysli mám bordel. Cestu si nevšímam nijak špeciálne. Vyznám sa tu pomaly lepšie než vo vlastnom dome.

Dobehnem ku krásnemu jazeru, v ktorom plávajú veľké majestátne labute. Všetky sú biele okrem jednej čiernej. Práve tú mám najradšej. Obaja sme iný. Úplne iný než naši príbuzní. Pokojne by sa dalo povedať, že som čierna ovca rodiny. Nie som taký inteligentný, geniálny, chytrý, úspešný, uznávaný ako bratia. V ničom sa im nevyrovnám. Dokonca oni si našli partnerov a sú spolu šťastní. To len ja mám v láske smolu. I keď po tom čo sa stalo môjmu bývalému, si radšej s hľadaním pána pravého dám radšej na dlhšiu dobu pokoj. Na riadne dlhú. Možno si začnem niekoho hľadať v budúcom živote. Alebo ešte neskôr. Závisí to od danej situácie ktorá nastane. Práve teraz to však nemienim riešiť.

Z rozjímania o nesmrteľnosti chrústa ma vytrhne temné zavrčanie. Pozriem na psa. Nepriateľsky sleduje jedného týpka. Zamračím sa. Ešte som ho tu nevidel. O tom by som určite vedel. Nepáči sa mi. Mám z neho divný pocit. Áno, je viac starý ako mladý, ale aj tak. A keď naňho vrčí Zack, ktorý je aspoň podľa mňa stelesnením nevinnosti, to už o niečom svedčí.

Nestihnem úplne rozvinúť svoju myšlienku, lebo sa v parku, kde je prísny zákaz vjazdu motorových vozidiel, objaví limuzína rovnakej farby ako moja obľúbená labuť. Auto sledujem so značným znepokojením. To má sakra znamenať čo? Nemôžem mať ani na chvíľu pokoj? Podľa toho čo vidím tak nie. Lebo existuje len jediný človek ktorému by prešlo i vypálenie kráľovského paláca. Mohol by vás poľahky zabiť a ešte by ste mu za to poďakovali. Limuzína zastane rovno predo mnou.

,,Pane, nastúpte prosím,“ otvoria sa dvere a vystúpi sympatická slečna. No zbohom. Ako som si len mohol začať myslieť, že on pošle niekoho iného.

,,A musím?“ na osobnú asistentku môjho brata hodím smutný pohľad strateného šteniatka. Ten pohľad mi išiel vždy.

,, Áno, musíte. Ináč po vás môj šéf príde osobne,“ nekompromisne ma odbije.

Útrpne si povzdychnem. Keď ma opäť bude čakať osemhodinová prednáška na tému prečo si mám konečne nájsť normálneho slušného chlapa, tak prisahám na čo len chcete, že našu novú kráľovnú skutočne zabijem. Mať takých súrodencov ako mám ja je skutočne boží trest. Len by som rád vedel za čo ma trestá. V minulom živote som musel minimálne zničiť celé civilizácie. Lebo ináč si to vysvetliť neviem.

Teraz však nie je najvhodnejšia doba na plánovanie vraždy môjho drahého bračeka. Mám na práci dôležitejšie veci. Napríklad to, ako prežiť jeho prehnanú starostlivosť. Keby mohol tak ma zavrie do zlatej klietky a nechá ma tam do konca života. Proste žiaden z mojich súrodencov nedokáže pochopiť že som už dávno plnoletý a dokážem sa zaobísť bez cudzej pomoci. Nenechajú si to vysvetliť. Skúšal som to. Ale to skôr modliaci sa kresťan nájde bránu pekla, akoby mali oni uznať že sa mýlia. Tým že budú sledovať každý môj krok mi nepomôžu. Každý človek musí občas spadnúť na hubu, aby si vôbec dokázal uvedomiť čo vlastne má.

So psom sa naložíme do auta a necháme sa odviesť na miesto určenia. Stále nedokážem prestať myslieť na toho chlapa. Bol akýsi divný. Neviem presne čím. Niečo na ňom však bolo podozrivé. Ak sa nabudúce stretneme, musím si naňho dať riadny pozor.

Náhľad fotografií zo zložky Bratia na odstrel