Strach z neúspechu nesmie byť dôvod, prečo niečo neskúsite

Školou sa ozve zvonenie oznamujúce začiatok ďalšej hodiny. S povzdychom si opravím remeň ruksaku a idem do triedy. Už aj tak meškám viac než dosť. A práve teraz máme matiku. Dvojhodinovku. Akoby toho nebolo dosť aj bez toho. Neznášam matiku. Lenže sa jej nevyhnem. Bohužiaľ. Ten profák má vyslovene nenávidí. Nie žeby som ho ja práve zbožňoval. ,,Pozrime sa komu sa uráčilo zostúpiť z nebies," privíta ma presne tak ako som predpokladal hneď ako vstúpim do triedy. Viac irónie do toho nemohol dať. ,,Prepáčte že meškám. Bol som u zubára," ukážem mu ospravedlnienku. Prejdem k svojej lavici a sadnem si na miesto skôr než ma stihne zastaviť. Všetkého je schopný. Preto ho radšej zbytočne neprovokujem. Profesor na mňa hnusne pozrie ale pre dobro nás všetkých i celého sveta začne preberať novú látku. No super. Keď som doteraz nechápal jeho výklad, tak teraz ho nechápem ani omylom. Flustrovane si prehrabnem vlasy. To bude doma učenia. Keby sme to v živote aspoň využili tak by som skôr porozumel tomu, prečo to do nás toľko hustí. Ale preboha kde v bežnom živote využijem rovnice so štyrmi neznámymi?  Keď to viete tak mi prosím dajte vedieť.

,,Už si to počul?" obráti sa na spolužiak z vedľajšej lavice. ,,Čo?" práve riešim príklad. ,,Má k nám nastúpiť nový žiak. Hovorí o tom celá škola," oznámi mi horúcu novinku, ktorá mi akosi ušla. Prekvapene naňho pozriem. Ktorý debil by nastúpil na novú školu pred koncom predposledného ročníka? Na budúci rok nás čaká maturita. Ja byť ním tak pekne ostanem tam kde som bol doteraz. Ten posledný rok by ho nezabil. To však nie je moja starosť. Jedine čo chcem je to, aby mi všetci dali pokoj svätý. Vary chcem od života až tak veľa? Matika našťastie prebehne dobre. Na jej pomery samozrejme. Po nej máme už len telesnu. Potom je konečne koniec. Na telocviku celú hodinu hráme basket než nás profak pustí domov. Sláva. Ja osobne nemám skupinové hry veľmi rád. Omnoho radšej mám atletiku. Počkám než väčsina žiakov odíde a dám si rýchlu sprchu. Nemienim sa tam tlačiť. Zmyjem zo seba pot a idem do šatne. So svojimi 185 centimetrami, hnedými očami a tmavohnedými vlasmi patrím medzi najkrajších chalanov na gymply. Rebríček zostavovali dievčatá bez cudzej pomoci. Nie žeby som po tom túžil.

Zhruba v polovici chodby začujem hlasné: ,,Filip! Miláčik, počkaj na mňa." Otočím sa a sledujem ako ku mne mieri atraktívna blondínka obklopená húfom kamarátok. Neujdú mi závistlivé pohľady prítomných chalanov. Nie každému sa podarí zbaliť najkrajšiu babu školy. ,,Ahoj Laura," pozdravím ju. ,,Ahoj zlatko. Už si skončil?" pritúli sa ku mne. ,,Áno. Ty ešte niečo máš?" dám jej pusu. Je to predsa moje dievča. ,,Mám neminu," povie namrzene. ,,Tak to ti nezávidím," sám nemilujem tento predmet. Cudzí jazyk však treba vedieť. Nikdy nevieme kedy sa nám zíde. ,,Aký máš plán na dnešný večer? Je piatok," na prst si navinie prameň mojich vlasov. Mal by som sa dať ostrihať. " Hmm... Záleži na tom čo by si rada robila," zvedavo na ňu pozriem. ,,Rada by som si išla sadnúť do Hviezdy a potom do kina pozrieť si pekný romantický film," vytvorí podľa niekoho ideálny plán. Lenže nie podľa mňa. Hviezda je totiž tá najdrahšia reštaurácia široko ďaleko. Čo sa týka filmov preferujem horory. ,,Súhlasíš?" urobí na mňa steňacie oči. Určite ráta s tým že to zaberie. Pri mne ale narazila. ,,Nie. Nesúhlasím. V Hviezde sme boli minulý týždeň. Toľko peňazí zas nemám aby sme tam mohli chodiť každú chvíľu. A romantické filmy mi nič nehovoria. Stačí mi to čo pozerá segra," odmietnem jej ponuku. ,,Ty ma nemáš rád.  Určite máš inú. Priznaj sa! S ktorou má podvádzaš? Tak mi odpovedz," uprostrostred chodby každému na očiach chytí hysterický záchvat. Len si povzdychnem. Mám to s ňou ťažké.

,,Tak aby bolo jasné. S nikým ťa nepodvádzam aj keď by si si to občas zaslúžila. Keď s niekým chodím, som mu verný. Mohla by si už konečne pochopiť že nemám peniaze na rozhadzovanie. Toľko ti stačí alebo mám byť presnejší?" nenávidím keď mi niekto robí žiarlivé scény. Odstrčím ju od seba. Idem do šatne skôr než sa za mnou rozbehne. Niekedy normálne uvažujem nad tým, čo na nej sakra vidím. ,,Čo budeš dnes robiť? Nepôjdeme pariť?" spýta sa ma kamoš počas prezúvania. Ďalší zúfalec ktorý ráta s tým, že mu budem robiť spoločnosť.  ,,Čo budeš robiť ty je mi srdečne jedno. Ja pôjdem vyvenčiť Lea," odpoviem mu len z toho dôvodu aby ma prestal otravovať. Od prírody som samotár. ,,Prečo ma to neprekvapuje? Ty a tvoj pes," povzdychne si. Na to nemám čo povedať. S ruksakom na chrbte idem domov. Nebývame ďaleko. Cesta mi busom zaberie iba pár minút. O menší trojizbový byt sa delím s mamou, sestrou a maminím manželom. Nie je to môj otec. Ja som neplánovane vznikol počas jej alkoholového úletu s jej šéfom. Ten hajzel ju hneď na to vyhodil. Ale dosť už o mne. Vybehnem na piate poschodie nášho bloku lebo výťah opäť nefunguje. Odomknem dvere. Len čo vojdem dnu, ma hneď za nimi čaká môj aljašský malamut. Poškrabkám ho za ušami. Má to rád. Olíže mi ruku. Vrtí chvostom a teší sa, že som konečne doma.