Strach z neúspechu nesmie byť dôvod, prečo niečo neskúsite

„To bolo čo za psychopata?“ zavrčí Clay hneď ako sa dostaneme na pevnú zem. Nie je jediný koho to zaujíma, ale momentálne jeho otázku nechám bez komentára. Nemám mu k tomu čo povedať. Naše takmer identické tetovania nemienim teraz vyťahovať. Viedlo by to k zdĺhavej debate na ktorú nemám ani čas, ani chuť. Na dnešný deň mám všetkého akurát po krk. Napriek tomu mi neujde Ronov skúmavý pohľad. Mám z neho až husiu kožu. Nie je mi to ani trochu príjemné. „Neviem ako vy chalani, ale mne sa to ani trochu nepáči. Nech to bol kto to bol, díval sa na Natha ako na najbližšiu obeť,“ napokon sa ozve Jacey, keď sa nikto k ničomu nemá. Všetky oči sa priam automaticky zabodnú rovno do mňa. Plánujú do mňa pohľadmi vyvŕtať dieru, alebo o čo im ide? Prepáčte, ale myšlienky fakt čítať neviem.

 

 

 

 

 „Nič nám k tomu nepovieš?“ obráti sa na mňa Edrien, keď podľa nich sa dlho k ničomu nemám. „A čo chcete počuť? Povedz to a ja to poviem,“ vyzvem ho, lebo nemám ani potuchy čo by som im asi tak mal povedať. Viem toho toľko čo oni. Možno ešte menej, keď vezmem do úvahy Clayov neskutočný pozorovací talent. „Stačí nám pravda,“ povie Jacey sucho, „Nathan do prdele ale ide po tebe vyšinutý magor a tebe to je srdečne jedno.“ Ku koncu už vybuchne. Oou. To nie je dobré. To nie je vôbec dobré.  Použil celé moje meno. Nerobí to často. Teda, skoro vôbec. Zo skúseností viem, že sa mám pripraviť na poriadny horor. Nenápadne cúvnem, aby som si od nich udržal dostatočnú vzdialenosť. Prisahám, že aj útočiaci vyhladovaný grizly, je oproti nim neškodný gumový macko. To je ale blbé prirovnanie. Nič lepšie mi však momentálne nenapadne. „Ako si prišiel k tomu testovaniu?“ a výsluch začne. Pri tom ako sa na nich dívam, mi nesmierne pripomínajú hru na dobrého a zlého policajta. I keď sú traja. Lenže v tomto prípade sa ten dobrý policajt niekde zabudol. Pomoc. „My čakáme,“ ani obávaný riaditeľ na škole, nemal takú autoritu ako v tejto chvíli Clay. Skvelo by sa uplatnil v nejakom akčnom filme. Je skvelou chodiacou reklamou na záporáka, ktorého budete milovať. Práve teraz mi však nepomáha. „Vážne to musíte vedieť?“ vôbec sa mi do toho rozprávania nechce. „Hej,“ odsekne Ron, „ale nie tu.“ Bez ďalšieho slova zamieri do najbližšej nepoužívanej budovy. Pripomína mi starý muničný sklad. Čo by tu však robil? Mám zbežný prehľad o tom čo kde je a táto lokalita mi nepríde ako armádou využívaná. A čo sa týka teroristov o nich by sme snáď vedeli. Môžem sa však mýliť. Nebudem to viac riešiť.

 

 

 

 

„Tak spusť,“ blahoskromne ma brat vyzve aby som im vyrozprával svoj príbeh. Sadne si na krabicu od protipancierových granátov, ako by mu to tu všetko patrilo. Zvyšok bandy sa pousádza podľa vlastnej chuti. Ja radšej ani neskúmam kde. „Tak fajn. Ako chcete. Všetko začalo v deň mojich šesáastych narodenín. Cestou zo školy som narazil na novootvorené tetovacie štúdio. Mali výhodnú cenu a keďže vždy som to chcel vyskúšať využil som príležitosť. Pani tatérka bola veľmi milá. Podľa jej slov hneď vedela čo mi má vytetovať. Tvrdila mi, že podľa toho spoznám svoju osudovú lásku. Ja som jej však neveril. Aký som bol vtedy len naivný,“ celú udalosť zhrniem do niekoľkých viet. Detaily ako napríklad to čo som mal toho dňa na raňajky, alebo značku parfumu spomínanej tatérky skutočne nemusia vedieť. Dlho nikto nič nepovie. Všetci sú zamestnaní svojimi vlastnými myšlienkami. Nič nerobím len čakám čo z nich vypadne. Potrebujú čas na strávenie. Toho majú viac než dosť.

 

 

 

 

„Ako sa to štúdio volalo?“ Edrien ako prvý pretne hrobové ticho. Poviem mu názov, i keď stále mi nedochádza čo tým sleduje. „Myslel som si to,“ vážne pokýve hlavou. No, tak teraz viac mimo ani byť nemôžem. Prečo nemôže proste na rovinu povedať k čomu sa dopracoval? „Už som o ňom počul. Bolo dosť slávne. Pred dvoma rokmi však vyhorelo. Polícia nikdy nezistia presnú príčinu požiaru. Tá tvoja tatérka tam zahynula,“ oznámi nám. Posmutniem. Odvtedy sme sa síce nevideli, ale nikto si nezaslúži zomrieť tak brutálne. „Sakra. Tak ona nám nepomôže. Už som ju chcel ísť dôkladne vyspovedať,“ Ron si prehrabne vlasy čo robí iba ak začína byť nervózny. „A čo ti v tom bráni?“ nechápe Jacey. „To že je mŕtva,“ logicky. Jediná odpoveď je jeho smiech. S bratom sa naňho dívame akoby sa zbláznil. Neviem ako vám, ale mne na tom nepríde nič vtipné. A to mám podľa kamošov zmysel pre humor. „Zabudli ste na nášho Sherlocka?“ pobavene sa uchichtne a pohľadom strelí na Claya, ktorý sa doteraz veľmi neangažoval. Áno, zabudol. Nie je mojou vinou, že svoj talent využíva úplne minimálne. Ani si nepamätám kedy naposledy nám pomohol. Neviem prečo nás takto trápi. Jeho schopnosť je totiž nesmie užitočná a dokázal by s ňou hotové zázraky. Vysvetlite to však jemu. Tvrdohlavejšia existencia snáď ani byť nemôže.

 

 

 

 

„Ok. Teraz vám pomôžem. Nám všetkým. Príliš si na to ale nezvykajte,“ Clay rezignuje zhruba po troch hodinách, čo ho tí dvaja neustále presviedčali aby nás nenechal v štychu. Tiež som sa k nim pridal. Jaceyho radostný výkrik zaručene museli počuť i na Marse. Ani sa nenazdám a ocitneme sa na cintoríne. Prosím nepýtajte sa má odkiaľ vie kde je pochovaná. Odo mňa tú informáciu určite nemá. Ron hneď vyhľadá plán celého komplexu hrobov. Je preňho dielom okamihu nájsť ten správny. ,,Tadeto,“ zamieri po miestami rozbitej ceste smerom hore. Na konci schodiska ktoré dlažbu dlho nevidelo, prudko zamieri doprava. O pár krokov zastaneme pred naším cieľom. Na prvý pohľad je jasné, že veľkú rodinu asi nemala. Chladný mramor zdobí jediný veniec, a aj ten zažil lepšie časy. „Zamrzli ste? Otvorte ho skôr než tu zapustite korene,“ Jacey nás zaraz začne buzerovať. Jemu sa ľahko hovorí, keď v podstate nič nerobí. Stojí a kecá. Taký prístup rád nemám. „A keby si nám tak pomohol? To by ťa nezabilo. Či?“ Clay nám pomôže otvoriť hrob. Odstrániť veko truhlice nie je ťažké. Hneď na to sa náš Sherlock Holmes skrížený so Severusom Snapeom, ujme pozostatkov. Až spätne mi dôjde aké máme len šťastie že nebol spopolnená. Lebo v takom prípade by sme si ani neškrtli. Kým sa Clay hrá s kostičkami, my ostatní strážime či sem náhodou niekto nejde. I keď kto by tu chodil tak pozde? Po nekonečne dlhej dobe vylezie z hrobu. Netuším čo na tom vidí, že tam večne lozí. Spoločnými silami dáme všetko do pôvodného stavu. „Tak čo si zistil?“ vybafne naňho Edrien, len čo opustime miesto činu. On si len povzdychne. „Neviem či pre vás mám dobré správy. Tá tatérka, bola čarodejnica.“