Strach z neúspechu nesmie byť dôvod, prečo niečo neskúsite

 

,,Svadba bude o dva týždne. Na budúci týždeň sa koná ples na ktorom ťa predstavím celej ríši ako svojho snúbenca a budúceho manžela,“ vypáli na mňa skôr než som schopný dokončiť myšlienku. ,,Čože?“ s kamošmi sa jednohlasne zmôžeme iba na prejav našej aktuálnej totálnej nevedomosti. O čom to prosím pekne melie? Akosi som ho nepochopil. Našťastie nie som sám. Najskôr sa netvárim veľmi inteligentne, lebo on pokračuje. ,,Ty si ma nechceš vziať?“ so strachom sa spýta. To snáď nemyslí vážne. ,,Aká svadba? O čom kecáš?“ stratím i tie posledné zvyšky nite pointy tejto konverzácie. Muselo mu totálne preskočiť. Áno, určite to tak bude. Dnes nie je prvý apríl. Alebo áno? No, ja o tom neviem. ,,Svadba nás dvoch predsa. Naša svadba,“ povie akoby to bola najväčšia samozrejmosť. Keby to bolo možné, oči sa mi gúľajú po zemi rovnako ako podarený spolok. Chlapci priam cikajú od smiechu. ,,Zbláznil si sa?“ pre túto chvíľu sa rozhodnem ich ignorovať a zameriam sa iba na toho exota. Nič v zlom, ale je kus blbé keď ma dobre že nežiada o ruku, niekto koho vôbec nepoznám. Veď neviem ani jeho meno. ,,Áno. Ale do teba,“ prekrásne sa usmeje až sa mi skoro podlomia kolená. Sánka mi padne hlbšie než sa nám kedy podarilo prekopať. Osadenstvo mojej strany sa v kŕčoch zvíja po zemi. Rozhodne nečakali toľko úprimnosti. Ja osobne som nečakal nič z toho.  

 

 

 

 

 ,,Pozor aby si nezjedol muchu,“ jemne mi ju zatlačí späť na miesto. Tým ma preberie. ,,Počkaj, počkaj. Brzdi trochu. Dobre? Nemôžeš mi začať hovoriť o svadbe, keď ani neviem ako sa voláš,“ zadržím ho skôr ako vytiahne zásnubný prsteň. ,,Ach. Ospravedlň moju nezdvorilosť. Princ Kirian Lestrax. A ty môj nastávajúci? Musím vedieť aké meno mám povedať. Vezmeš si ma?“ kľakne si predo mňa. Zo záhybu plášťa, lebo pochybujem že jeho odev má niečo ako vrecká, vytiahne malú krabičku. Otvorí ju a tým nám v prvom rade ukáže krásny prsteň z bieleho zlata. Jeho krásu by nepoprel ani úplný idiot. Trblieta sa na ňom podľa môjho laického odhadu veľmi vzácny drahý diamant, pred ktorým sa môžu strčiť všetky drahokamy sveta dohromady. Mať taký prsteň je určite snom každej ženy. Uznávam, očakával som teraz už všetko. Aspoň som si to myslel. Dokonca by ma neprekvapilo keby začal robiť striptíz. Nenamietal by som. Lenže s týmto tu som rozhodne nerátal ani v tom najdivokejšom sne.

 

 

 

 

,,Budeš sa ženiť. To je skvelé! Pôjdem za družicu,“ Jacey sa mi vrhne okolo krku. Kamoš si ani neuvedomuje ako veľmi riskuje. ,,Jasne. A ty si oblečieš ružové minišaty s volánikmi,“ vrhnem naňho žraločí úsmev. Nasucho prehltne. Tí členovia skupiny ktorí sa zatiaľ stihli ako tak upokojiť, opäť chytia chechtavý záchvat. ,,Takže súhlasíš?“ Kirianovi, lebo konečne mu môžem hovoriť menom, sa oči rozžiaria ako delobuchy. ,,Súhlasím s čím?“ za normálnych okolností mi to lepšie páli, lenže má na mňa zlý vplyv. ,,S tým že si ma vezmeš predsa,“ vysvetlí mi ako malému decku. Trochu sa tak aj začínam cítiť. ,,Vezmem. Čo? Ja sa nechcem viazať. Som príliš mladý na ženenie,“ rýchlo to zahovorím keď si uvedomím čo som vlastne povedal. ,,Milujem ťa. Čo viac odo mňa žiadaš? Čo viac ti môžem dať než svoje srdce?“ tým mi vezme vietor z plachiet. Nie však na dlho.

 

 

 

 

,,Prečo práve ja? Vyber si niekoho iného,“ precedím pomedzi hnevom zaťaté zuby. Neožením sa a basta. ,,Sme si súdení,“ vezme ma za ruku a než sa stačím spamätať, na prst mi navlečie ten úžasný šperk. ,,Si môj. Už navždy,“ postaví sa ale stále ma drží. Nenápadne kývnem na chalanov. Periférnym pohľadom zachytím že sa nenápadne pochytajú za ruky. Tú voľnú poza chrbát nepozorovane podám Jaceymu, ktorého mám stále za zadkom. ,,Prepáč Kirian. My dvaja nemôžeme byť spolu. Bude to tak lepšie. Pre nás oboch,“ pousmejem sa na rozlúčku. Nedám mu čas na strávenie a do ruky mu vyšlem slabý prúd. Je silný akurát na to, aby ma pustil. Stane sa presne tak ako som predpokladal. Pustí ma. Čakali sme presne na túto chvíľu. S triumfálnym úsmevom mu zmizneme rovno spred nosa. Doslova. Len letmo si všimnem, že spod rukáva mu vykúka navlas rovnaký had ako mám ja. Len farba je iná. A tým ma riadne zmetie. Doteraz som si ho veľmi nevšímal, čo však bolo podľa toho čo vidím nesmiernou chybou.

 

 

 

 

,,Uf. To bolo o chlp,“ vydýchne si Clay keď pristaneme na akejsi streche. Keď on vyberie nejaké normálne, ale skutočne normálne miesto, budem to považovať za hotový zázrak. Doteraz sme pristávali prevažne na najrôznejších budovách, krematória a tak. Všetky možnosti sú hrozne skvelé. Mali sme aj niekoľko držkopádov do močarísk a otvorených hrobov, ale o tom potom. Teraz ma hlavne zaujíma to, či si ešte niekto všimol to tetovanie. Samozrejme, niekto okrem mňa.