Strach z neúspechu nesmie byť dôvod, prečo niečo neskúsite

Obloha sa zatiahne ťažkými búrkovými mračnami. Spustia sa z nich ľadové kvapky dažďa. Leje ako z krhly. Na ulici niet ani živej duše. Jedine ja sa prechádzam v tomto nečase. Dážď mi neprekáža ani v najmenšom. Zbožňujem ho. Stačí pár sekúnd a som mokrý ako myš. Nemám sa sebe ani suchej nitky. Nebojím sa že prechladnem. Niečo také mi vôbec nehrozí. Taký ako ja neochorejú. Zacítim známu vôňu konvaliniek. Iba jedna bytosť ma takýto charakteristický pach. Nečujnými krokmi ku mne pristúpi prekrásna žena. Postavu ma ako modelka. Ligotavé vlnité zlaté vlasy po zadok, jemná snehovobiela pokožka sťa alabaster, plné krvavé pery a mandľové oči. Obzriem sa ponad plece. Labužnícky si olizuje ústa. Znovu bola na love. Vary nikdy nemá dosť? Dnešného dna bol už tretí. „Chutilo?“ potichu sa spýtam. Máme omnoho lepšie zmysli. „Samozrejme. Aj ty by si mal skočiť. Nepamätám si kedy si bol naposledy,“ odvetí s úsmevom. Odvrátim pohľad inam. Ja sa na rozdiel od nej nepotrebujem tak často kŕmiť. Vietor jej rozfúka vlasy až ich má na všetky strany. To nie je môj problém. Moje sú pre porovnanie krátke tmavohnedé a úplne rovné. Len ofina mi trochu padá do očí. Tie sú tmavomodré. Opravím si dlhý čierny plášť. „Ideme,“ zavelím. Zamierim naspäť domov. Bez slova ma nasleduje. Po pár krokoch sa rozbehnem. Uháňam rýchlejšie než vietor. Aj najlepší dostihový kôň by sa mohol prepadnúť hanbou. Neotáčam sa. Dobre viem že ma nasleduje. Všetci z nasej rasy vedia vyvinúť ohromnú rýchlosť. Áno. Sme upíri ako ste si už mohli všimnúť.

Neďaleko hradných múrov prudko zabrzdím. Nečaká to a takmer do mňa vrazí. „Čo to stváraš?“ oborí sa do mňa. Neodpoviem. Zavetrím do večerného vánku. O moje citlivé nozdry sa obtrie ľahulinký pach. Človek by ho nezacítil. A možno ani pes nie. Ale v mojom prípade ho cítim akoby mi udreli kladivom po nose. Čerstvú krv som schopný zacítiť na míle ďaleko. Ani žralok sa mi nevyrovná. Hneď sa rozbehnem tým smerom najvyššou možnou rýchlosťou akú je moje telo schopné vyvinúť. Stopa ma zavedie do odstrčenej bočnej uličky, ktorú by som nenašiel ani keby som naozaj chcel. Pri prvom pohľade zastanem ako primrazený. Videl som veľa krvavých scén, ale žiadna nevyzerala ako po jatkách. Iným slovom sa nedá nazvať ten binec ktorý vidím. Po zemi a stenách tečú prúdy krvi z obetí, ktoré buď ležia na rozmlátenej dlažbe, alebo sú nabodané na múroch oštepmi alebo inými bodnými zbraňami. Vztiahnem kopiju z najbližšej steny. Vzápätí ju ďaleko odhodím. Hrot je vyrobený z čistého striebra. To som si mohol myslieť. Stavím sa o čokoľvek že za tým stoja vlkolaci. Nikto iný nie je tak brutálny. Niektoré telá sú síce celé, lenže iné sú oproti tomu rozdriapané na milión a jedna miniatúrnych kúskov. Vnútornosti sa len tak povaľujú pod nohami ako jesenné lístie na chodníku. Skrátka je to nechutné. Nechcite odo mňa podrobnejší opis. Úplne stačí že môj žalúdok má čo robiť aby nevypovedal službu. „Prečo si sem šiel? Veď tu nič...,“ konečne ma nájde. Zjavne chce povedať že tu nič nie je, keď zazrie tu spúšť. „Otrasné,“ odporom ju strasie. Súhlasne prikývnem.V tomto sa zhodneme. Opatrne aby som nič nepristúpil obchádzam zohavené ľudské telá.