Strach z neúspechu nesmie byť dôvod, prečo niečo neskúsite

 

Nepokojne prešľapujem pred veľkou budovou z betónu a ocele. Po stretnutí s madam Willandreckovou a jej manželom, som sa hneď presunul do terénu. Dôkladne sme prediskutovali všetky podmienky našej spolupráce a teraz je rada na mne. Zálohu za túto akciu už mám bezpečne na účte, rovnako ako naštudované profily hlavných aktérov tejto hry. Zhlboka sa nadýchnem. Vôbec sa mi nechce ísť do toho obrieho moderného komplexu, ktorý má tú česť nazývať sa školou. Ale nemám na výber. Niečo ma musí živiť. „Plánuješ tu vystáť dieru, alebo sa konečne pohneš?“ do chrbta mi dá poriadnu ranu môj mladší nepodarený brat. Tiež je mojim príležitostným milencom, ale o tom potom. Temne zavrčím. Dobre vie že to neznášam. Dan sa len zasmeje a chytí ma za ruku, aby som mu nemohol utiecť. Začne ma ťahať do školy a ja sa nechám. Dobrovoľne by som tam nešiel. Nanajvýš znudene si prezerám interiér budovy. V skutočnosti však v duchu len úpim. Toto je hotové bludisko. Ak sa tu nestratím tak si môžem blahoželať. „Daniel, vieš ty vôbec kde ideme?“ spýtam sa bračeka, keď ma vedie dlhou chodbou počas toho čo ostatní študenti na nás nenápadne ukazujú a čosi si šepkajú. Nemusím byť génius aby som vedel čo je predmetom ich rozhovoru. Respektíve kto.

 

 

 

 

Dan si ich vôbec nevšíma. Dobre vie prečo som tu. On je jediný kto mi pomáha s úlohami okrem mojej sekretárky. Dozvedel sa to úplnou náhodou, ale som za to vďačný. Aspoň mám nenahraditeľného spojenca. Tých nie je nikdy dosť. ,,Jasné že viem kde ideme,“ odvrkne, „už sme tu. Si hrozne netrpezlivý.“ Zastane pred dverami z tmavého dreva a pustí ma. Začnem si masírovať ruku, lebo jeho medvedie zovretie mi skoro zablokovalo krvný obeh. ,,Musíme sa ohlásiť v riaditeľni,“ vysvetlí mi ako malému dieťaťu. To dobre viem aj sám. Nie som blbý. Zaklopem na dvere a po vyzvaní vstúpim s bratom za zadkom. ,,Dobrý deň. Sme noví študenti,“ predstavím nás. Mám nesmierne šťastie že na svoj vek vôbec nevyzerám. „Dobrý deň. Pán riaditeľ vás očakáva,“ usmeje sa na nás riaditeľova sekretárka a pošle nás za vedúcim tejto školy. Slušne jej poďakujeme a ideme za ním. ,,Dobrý deň. Prosím sadnite si,“ riaditeľ ukáže na pohodlné kreslá oproti jeho stolu. Je to starší mierne prešedivelý pán s decentnými okuliarmi. Žiadne prasiatko ani nič podobné. ,,Tu je zoznam učebníc a kníh na povinné čítanie. Rozvrh hodín si opíšte od spolužiakov,“ podá nám papiere. Poďakujeme a hneď si ich odložíme. Obaja ich máme iné, keďže sme v inom ročníku. Vezmeme si ich a poďakujeme. Ďalšiu hodinu strávime tým, že si vypočujeme celý školský poriadok a informácie s tým súvisiace.

 

 

 

 

Po skončení si nepamätám ani polovicu z toho, ale netrápi ma to. Na všetkých školách je to v podstate o tom istom. Riaditeľ nám dá podpísať školský poriadok a prepustí nás. Vydýchnem si. Teraz som to ja kto po rozlúčení ťahá preč brata. Dotiahnem ho pred mapu školy. Pohľadom vyhľadám moju triedu a na obrovskú radosť má Daniel triedu hneď vedľa nej. „Tak poď. Keby sa čokoľvek dialo daj mi ihneď vedieť,“ vážne na mňa pozrie. „Neboj. Mám to pod kontrou,“ pousmejem sa. Ten starší som tu predsa ja. Nepotrebujem aby sa o mňa niekto staral. A už vôbec nie on. ,,No len aby,“ zamrmle popod nos a viac sa k tomu nevyjadruje. Som za to rád. Nechcem sa tu s ním začať hádať. Vedno zamierime do našich nových tried, ktoré sú samozrejme na druhej strane školy. Ako ináč. Nemienim sa k tomu vyjadrovať. Na chodbe tentokrát nikoho nestretneme. Určite je už dávno hodina. Nie žeby ma to trápilo.

 

 

 

 

„Vidíme sa po škole,“ mávne mi Dan tesne pred tým než zapadne do svojej triedy. „Ahoj,“ počkám kým za sebou zavrie dvere a idem do svojej. Zaklopem a po vyzvaní vojdem. „Dobrý deň. Som nový študent,“ pozriem na učiteľa. ,, Dobrý deň. Povedzte nám niečo o sebe,“ vyzve ma. „Volám sa Dorian Dawer, mám mladšieho brata a prisťahoval som sa sem minulý týždeň,“ zostručním to. ,,Aké sú vaše obľúbené koníčky a záujmy?“ spýta sa učiteľ. ,,To si s prepáčením nechám pre seba,“ nemienim im hovoriť všetko. ,,Si zadaný?“ túto otázku som takpovediac predpokladal. ,,Nie a nemienim to meniť,“ v tomto neustúpim.

 

 

 

 

,,Pokiaľ nikto nemá ďalšie otázky tak si sadnite na voľné miesto,“ prepustí ma učiteľ. Pohľad presuniem z pozorovania veveričiek na strome späť do triedy. Hneď mi zrak padne na jedného chalana. Moje oči sa stretnú s nedôverčivým pohľadom Alaina Nicholsona.