Strach z neúspechu nesmie byť dôvod, prečo niečo neskúsite

Opäť svitne deň

Stojím na piesočnatej pláži. Nezbedné vlnky mi obmývajú bosé nohy. Kedysi by som ich možno vnímal, ale dnes sú mi ukradnuté. Bez pohnutia hľadím na tmavú nočnú oblohu. Hviezdy zhasli. Nevidím ani jednu. Namiesto nich ma upúta niečo iné. Na nebeskej klenbe sa týči ligotavý mesiac. Je spln. Moja najobľúbenejšia fáza. Vždy som zbožňoval len tak ležať pod nočnou oblohou a sledovať ho. Spolu s tebou, moja láska. Koľkokrát sme takto bok po boku strávili noc miesto hrania sa v tráve? Miesto maznania sa v prúdoch riek? Mali sme na to správny vek. Boli to krásne časy. Najkrajšie v mojom úbohom poľutovaniahodnom živote. Jedine po tvojom boku som cítil, nie ja som to vedel, že môj život konečne nabral správny smer. Mal po dlhých prázdnych rokoch zmysel. A teraz tu stojím sám, so svojim smútkom a bolesťou.

Srdcesa mi rozpadlo na milión častí v krutom okamihu tvojej smrti. Ako rád by som sa s tebou vymenil. Predsa obeta je najväčší prejav lásky. Ale ty nie. O niečom takom si nechcel ani počuť. Vraj sa musím naučiť žiť bez teba. Lenže ako? Ako keď časť zo mňa je nenávratne stratená? Dal som ti samého seba. Čo som mal viac dať? Mesiac mi zrejme neposkytne odpoveď. I keď dnes je výnimočný. Namiesto typického bieleho svetla žiari na oranžovo. Ešte nikdy som nevidel oranžový mesiac. Tak veľmi mi pripomína tvoje oči. Rovnako krásna nezameniteľná farba. Dokázal by som sa večne dívať do tvojich očí. Kým by sa nenaplnil môj čas. Pokiaľ by nepovedal ja už neplatím. 

Bolíma pohľad na spln. Spomienky na tú osudnú noc sa derú na povrch. Spomínam si, že bola rovnaká ako táto. Len žiara bola iná. Nebo bolo ozdobené miliardou a jednou hviezdou. Tou našou.  Všetko sa zbehlo tak náhle. V jednej chvíli som ťa držal v náručí, a v tej druhej ťa nebolo. Zmizol si zo sveta záhadne ako Malý princ. Vary si sa aj ty musel vrátiť na asteroid B 612? Bol si tu len na návšteve na pár dní? Iba na misii ukoristiť moje srdce? Pravdu sa najskôr nikdy nedozviem. Radšej nebudem opisovať čo prežívam celý ten čas. Tú dobu ktorá má delí od momentu kedy si odišiel tam, kam ťa nemôžem nasledovať. Lepšie povedané, vtedy som nemohol. Dnes je všetko inak. Po dnešku už nebude nijaké zajtra.

Vytiahnem spod bundy ostrý nabrúsený nôž. Uistil som sa o tom, že je všetko dobre pripravené. Na mrazivej čepeli sa odráža mesačný svit. S trpkým úsmevom nastavím ruku. Bez premýšľania si podrežem žily. Bojím sa, ale nečakám. Po tvojom odchode môj život stratil všetok význam. Nič ma tu nedrží. Pretrhol som všetky putá. Zmieril sa so smrťou. Veď nemôže byť až taká zlá, keď sa k nej tak veľa ľudí utieka. Rovnaký proces zopakujem aj pri druhej ruke. Ide to trochu ťažšie ale ide. Do chladivého piesku klesnem na kolená. Ako v tranze sledujem ako sa karmínova krv mieša s morskou vodou. Tak mi napadá, sú tu žraloky? Vlastne, to je už teraz aj tak jedno. Oslabený si ľahnem na chrbát. Posledný pohľad venujem mesačnému splnu, ktorý bol so mnou až celkom do konca. Konca ktorý práve nastal. Napokon aj môj mesiac zapadne a opäť svitne deň v ktorom pre nás, moja láska, už nebude 
miesta.